Problém nesprávnej orientácie 3.časť

13. března 2008 v 19:11 | Ayame-chan |  Moje powiedočky
Dufam, že sa aj dočkám nejakých tých komentov... ^_^

3. časť
Čo znamená láska
Čakal by som od neho nejaký zamilovaný lístoček, pozvánku na párty, ale jednoducho určite nie TOTO. To snáď nie je pravda. Nie to je blbosť. Robí si zo mňa srandu?!
Ten lístoček ma totálne dorazil. Ale.... to, čo je tam napísané.... Akokoľvek som sa snažil, nedávalo mi to zmysel. Alebo som si to nedokázal pripustiť.
Ešte naposledy som sa odhodlal prečítať si text :
Včera večer mi volala Ino s tým, že chce pomôcť s balením. Povedala mi, že sa sťahuje, a že ti to nemám hovoriť. Vravela, že momentálne je schopná veriť len mne. Povedala mi o všetkom, čo sa jej stalo. Vravela, že šla na doučovanie z fyziky, a že keď odchádzala, tak ju fyzikár začal obťažoval a pýtal sa jej na osobné veci. A že po chvíli ... neviem, ako ti to mám napísať. Jednoducho, že ... ju znásilnil. Vraj hneď volala otcovi, ktorý žije v Európe a ten jej povedal, že pre ňu príde, a že sa k nemu prisťahuje. Potom volala mne a ja som jej pomáhal s balením, pretože ona nebola schopná stáť na nohách. Dnes ráno aj s otcom odišla.
Prosila ma aby som ti to nehovoril, ale myslel som, že by si to mal vedieť.
Itachi

"Mi-chan! Mi-chan vnímaj ma!"
"Po-potrebujem s-si sadnúť." - vykoktal som. Moje telo začalo vypovedať službu. Sai hneď priniesol stoličku z kuchyne. Nedalo sa povedať, že som si na ňu sadol... zletel som na ňu. Sai mi hneď podával pohár vody.
Začínal som chápať obsah lístočku. Zovrel som päsť tak silno, až ma to bolelo. Papier nemal šancu zostať celý. Pohár vody, ktorý som ešte pred chvíľou držal v druhej ruke sa roztrieštil na zemi na tisíc kúskov. Prudko som vstal zo stoličky, ale hlava sa mi zakrútila tak šialene, že som neudržal rovnováhu a letel som na zem, priamo na črepiny z pohára. Vďaka bohu za Saiovu pohotovú reakciu. Prejavy vďaky sa však nekonali. Neľútostne som ho odstrčil a rozbehol som sa nadľudskou rýchlosťou smerom k Itachiho domu. Neviem, kde bol Sai, no našťastie ma neprenasledoval. Možno som mu tým odstrčením niečo spravil, ktovie. Ale to ma momentálne vôbec netrápilo. Jediné, na čo som myslel bolo, ako sa čo najrýchlejšie dostanem k Itachimu. Mohlo byť pol štvrtej a ja som k nemu konečne dorazil.
"Kde je Ino?!" - vykríkol som na neho bez pozdravu, hneď ako mi otvoril dvere.
Povedal mi presne to, čo bolo na lístočku: "Dnes ráno aj s otcom odišla"
"Čože?!" To snáď nie! "To myslíš vážne? Ani mi nič nepovedala. Dokonca nechcela, aby som sa o tom vôbec dozvedel! A zavolala tebe"
"No vieš... zrejme chcela mať istotu, že ten kto jej má pomôcť ju nebude chcieť...ehm.... obťažovať." - vrhol som na neho vražedný pohľad.
Mal som sto chutí niekoho zabiť. Ale prečo by si to mal odniesť nevinný človek?
Okamžite som zamieril do školy, dúfajúc, že nejaký študenti mali záujem robiť laborky cez výkend. To by znamenalo, že by tam musel byť aj ten bastard.
°°°°°°°
"Ty zasraný hajzel!" - zakričal som na neho, keď som vletel do učebne a zbadal som jeho vysmiaty ksicht. Totálne ma štvalo, že sa tak prihlúplo usmieva. Môj krik ten úsmev zahnal. Zrazu sa zatváril strašne nevinne. Akoby nič nespravil. To ma fakt štvalo. Mal som chuť mu vraziť nôž do srdca, zastreliť ho, podrezať ho. Čokoľvek, hlavne aby to bolo rýchle.
Podišiel ku mne. Keď bol až nebezpečne blízko... "Pozrime, kto tu je. Ty musíš byť Mizuki, však? Perfektne sa hodíš na Inin opis. Ako to hovorila? Ó áno. Je taký zlatý a milý a strášne krásny, bla bal bla. A vieš čo? Mala pravdu." - povedal a začal sa približovať ešte viac, ako pred tým. Zrejme ma chcel pobozkať, no ja som naposlednú chvíľu cúvol. "Ale notak. Nikto tu už predsa nie je..."
"Mňa neokašleš. To, čo si spravil len tak nezakryješ. Ty hnusný skurvený bastard!" Sotil som ho na zem. Nebol najľahší, ale už mal určite najmenej 35 a nevyzeral, že by niekedy chodil do posilky, takže to nebol taký problém.
Začal som do neho kopať. Vôbec som sa neovládal. Bol to len jeden kopanec za druhým. Vôbec mi nevadili jeho výkriky bolesti. Bol som odhodlaný pomstiť Ino. Stále som do neho kopal. Ignoroval som aj bolesť, spôsobovanú nárazmi mojich tenisiek na jeho telo, ktoré sa práve zvíjalo na zemi v bolestných kŕčoch. Vravel som si, že už by som mal prestať, lebo ho zabijem. Ale nedokázal som prestať. Nedalo sa to pri pohľade na jeho ksicht, ktorý šiel už len ťažko rozoznať pod prameňmi krvi. Vravel som si, že by som mal prestať. Že jeho smrť mi nepomôže ,ale akokoľvek som sa snažil, nedokázal som to zastaviť. Bolo to nemožné.
Moja jediná záchrana bol Sai, ktorý práve vletel dnu a hneď na mňa začal kričať:
"Čo to pre boha robíš. Veď ho zabiješ" - Pribehol ku mne a snažil sa ma odtiahnuť do bezpečnej vzdialenosti od tela toho bastarda.
Rozbehol sa rýchlo von zo školy a mňa ťahal zo sebou. "Uvedomuješ si, čo si práve spravil?! A ako chceš vysvetliť krv na tvojej topánke?"
"Zakopol som" - odpovedal som sucho a stále naštvane.
"Čo si tým chcel dosiahnuť?"
"Ale prosim ťa! Ten idiot si to zaslúžil." - povedal som s čo najväčším odporom.
"Áno? A čo ak pôjde na políciu?"
"A čo im povie? Znásilnil som jedno dievča a jej frajer si to so mno prišiel vybaviť?! Nebuď smiešny."
"Ešteže ťa nikto nevidel. Tvoje jediné šťastie"
Už sme konečne došli k domu. Celú cestu sme bežalíi, akoby nás niekto naháňal.
°°°°°°°
Konečne som sa prebral z riadne tvrdého spánku. Posadil som sa. Snažil som sa vybaviť si nejaké spomienky zo včerajška.Len matne som si spomínal na pár vecí. Vlastne okrem toho tela zvíjajúceho sa na zemi v kŕčoch spôsobených mojimi kopancami asi len to, že sme bežali domov.
Tak počkať... My? No jasné. Bol tam aj Sai.
"Už si vstal? Tak skoro? Nepomýlil si si čas?"
"Daj pokoj! Koľko je vlastne hodín?"
"Hmm" - pozrel na hodinky na jeho ruke - "Osem"
Znovu som si ľahol. Netrvalo ani päť sekúnd a zasa som sa prudko posadil.
Až teraz som si uvedomil, kde vlastne som.
"Prečo som u teba? Boli sme tu celú noc? Spolu?"
"Iste. A zistil som, že na tú posteľ sa dvaja zmestia len veľmi ťažko. Ale prežili sme to."
"My dvaja v jednej posteli?!" - začínalo mi byť na zvracanie.
"No prepáč, ale posteľ mám len jednu a na zemi som spať nemienil."
Fajn, tak si to zopakujme. Načo by bola Saiovi manželská posteľ, keď býva sám? Nie má obyčajnú, pre jednu osobu. To znamená, že ak sme na nej ležali dvaja, museli sme byť až nechutne blízko. Z tej predstavy mi bolo ešte horšie. Alebo to nebolo z toho?
Cítil som sa ako po mojich občasných nočných nájazdoch na všetky bari v okolí.
"Kde máš kúpeľňu?"
Ukázal mi smer a mňa nič viac nezaujímalo. Chcel som sa odreagovať studenou vodou. Len čo som zavrel dvere, prišlo mi strašne zle. Našťastie má Sai kúpeľňu spojenú s véckom. Fajn. Jeho záchod bol pokrstený, tak som konečne mohl vliezť do sprchy.
"Ehm... môžem vojsť?" - spýtal sa Sai, potom čo zaklopal na dvere. Zrejme si chcel byť istý, že to zaregistrujem.
"Jasné" - odpovedal som mu. Sprcha bola krytá, takže mi to vôbec neprekážalo.
"Musíme sa trochu porozprávať o včerajšku." - vážny tón v jeho hlase sa nedal prehliadnuť.
"Fajn. A o čom presne?"
"Čo si si včera myslel, že tým vyriešiš? To, čo si spravil bola veľká blbosť." - začal z ostra.
"To som mal len tak zabudnúť na to, čo mi hovoril Itachi?!"
"No... nie.. ja len že... mal som o teba strach. Vizeral si tak.... no že by si bol schopný ho zabiť. Jednoducho som sa o teba bál..." - neviem, či som dobre počul cez tú pustenú vodu. Vážne to povedal?
"Môžeš mi podať uterák?"
Vyliezol som zo sprchy s uterákom uviazaným okolo pása. "Prepáč. Nechcel som ťa vystrašiť. Ale nemohol som to nechať tak. Musel som... vyrovnať účty." - pár sĺz poznačilo moju tvár. Ale našťastie to nebolo veľmi vidieť pod vodou kvapkajúcou z mojich vlasov. "Keď ja vôbec neviem, čo mám teraz robiť." - dostal som zo seba, snažiac sa zakryť plačlivý tón.
Asi sa mi to nepodarilo. Sai ku mne hneď priskočil a ľútostivo ma objal. Asi ani nevedel, čo mi má povedať.
Niežeby mi vadilo jeho objatie, to nie, ale predsalen Ino stále milujem. K Saiovi cítim niečo iné.Niečo krásne. A čo z toho je vlastne láska?
Trochu som cúvol, aby som mu tým dal najavo, že už ma môže pustiť. "Ja už radšej pôjdem" Nečakal som na odpoveď. Rovno som šiel. Neprekážalo mi, že mám na sebe len uterák. Zobral som si nohavice, v ktorých boli kľúče a ostatné mi bolo ukradnuté.
°°°°°°°
Možno som nevyzeral, ako nejaký mierumilovný človek, ale to, čo som spravil ma nechcelo opustiť. Myšlienkami som sa stále vracal do tej učebne. Stále som myslel na to, ako som tam do neho kopal. Nedalo mi to pokoj.
Už som konečne tu. Povedal som si, keď už som konečne dorazil na to jeidné miesto, v ktorom som dokázal myslieť len na Ino. Jej byt.
Bol úplne prázdny. Nič v ňom nezostalo. Prešiel som na miesto, kde kedysi bývala jej izba. Začal som si vspomínať, na všetky blbosti, ktoré sme tu zažili. Spolu. A teraz je koniec.
Bol som práve na odchode, keď som uvidel papierik v rohu miestnosti.
Bolo tam napísaných pár viet, no takmer sa to nedalo čítať. Zrejme to písala po tom, čo sa to stalo.
Drahý Mizuki,
Nechcela som, aby sa to niekdy stalo, ale musím odísť. Už tu zrejme nebudem, keď si toto budeš čítať. Chcem ti len povedať, že tento byt som nechala jednému starému kamošovi. Mal by sa tam čoskoro presťahovať. Neviem, či môžem, ale chcem ťa poprosiť, aby si ho trochu zoznámil s Japonskom. Je z Austrálie a o Japonsku vie len veľmi málo.
Chcela som ti odkázať, že ťa milujem, ale nebudem sa namáhať. A nechcem trápiť ani teba. My dvaja sa už zrejme nikdy neuvidíme. Ja už sa do Japonska nevrátim a nechcem, aby si za mnou chodil. Môj otec by si to tiež neželal.
Posledné, čo ti chcem povedať.... Neurob žiadnu hlúposť. Hatami-senseia radšej nechaj na pokoji. Nemuselo by to dopadnúť dobre. Je členom Japonskej "mafie", aj keď nie doslova. Je to len malá skupinka, ale vedia narobiť problémy. Prosím ťa nezahrávaj sa s nimi.
S posledným pozdravom
Ino.
To be continued...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lynxy Lynxy | Web | 13. března 2008 v 20:46 | Reagovat

Ráda spřátelím ^-^

PS: Nechtěla by ses u mě přihlásit do SONP?

Píšeš fakt pěkně ^-^

2 Lynxy Lynxy | Web | 13. března 2008 v 21:05 | Reagovat

Já bych chtěla na diplomek třeba.. uvažuju... Kakashiho :D

3 Hinata Hinata | Web | 14. března 2008 v 12:19 | Reagovat

máš u mě diplomek :-)

4 anime nikush anime nikush | Web | 25. března 2008 v 12:41 | Reagovat

hehe tak konecne pokracovanie super.....a gut design

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.