Problém nesprávnej orientácie 4.časť

26. března 2008 v 18:37 | Ayame |  Moje powiedočky
No nwm ci sa mi to podarilo...napiste komenty nech zistim =3

4. časť
Osud riadi Lásku alebo Láska riadi Osud
To varovanie prišlo trošku neskoro.
Bohužiaľ, z mlátenia otravných spolužiakov na mlátenie senseiov som už povýšil. A čo viac. Dokonca som preskočil rovno na mlátenie členov nejakej malej Japonskej "mafie".
Ino, ako si mi to mohla urobiť. Prečo?! Asi ... asi si za to môžem sám. Prečo sa muselo všetko takto posrať?!
Ten papier ma štval. Hľadal som kôš. Bol som práve v kuchyni, takže jeden bol hneď po ruke.
Teraz som hľadal niečo v chladničke. Asi po dvoch minútach beznádejného hľadania som to vzdal a prešiel som do inej časti bytu. Konkrétne do postele.
¤¤¤¤¤¤¤¤¤
"Do riti!" - znela moja reakcia na príjemné prebudenie v podobe kameňa v mojom okne. Vstal som a začal som nadávať cez rozbité okno, aj keď vonku nikto nebol. Ale moje emócie museli ísť von. Keď som si uvedomil, že kričať na nikoho je zbytočné, a že žiadne jedlo sa nekoná, keďže chladnička zívala prázdnotou, rozhodol som sa, že by bolo vhodné ísť do obchodu.
¤¤¤¤¤¤¤¤¤
Konečne som sa odtiaľ vytrepal, čo bol značný problém, vďaka desiatkam ľudí ohromených zľavami. Šiel som po hlavnej ulici, kým sa predo mnou nezjavilo snáď tisíc ľudí smerujúcich rýchlym krokom k obchodu. To ma donútilo odbočiť do vedľajšej uličky.
Po dlhej chvíli nekonečného kráčania som sa konečne dostal na koniec. Aspoň som si to myslel, kým som nezistil, že na konci uličky je len ďalšia, ešte menšia ulička smerujúca doľava. Mal som chuť sa otočiť a vrátiť sa, ale z tej uličky sa ozývali divné chrapľavé zvuky. Akoby sa niekto dusil. Nedalo mi to pokoj, a tak som sa tam šiel pozrieť.
"No do riti" - ponadával som si, keď som sa uistil, že vidím dobre. To bolo hneď potom, čo tašky s nákupom dopadli na zem. "Hej ste v poriadku?" - zakričal som na muža ležiaceho v kaluži krvi. Moja otázka znela v tej chvíli dosť ironicky.
"SAI!"
"Mi-chan" - povedal to tak potichu, že keby som sa na neho nepozeral, ani by som nevedel, že niečo hovorí.
"Čo to robíš?! Zbláznil si sa! Zostaň ležať, zavolám sanitku."
"A ani mi nedáš dýchanie z úst do úst?" - povedal a chcel sa pri tom zasmiať. Ale skôr sa rozkašľal.
"Nerob si z toho srandu! Toto je vážne!" - zakričal som na neho s karhavým pohľadom.
Viem, že len chcel aby som sa kvôli tomu zbytočne nestresoval. Ale to nešlo. Ležal tam na zemi v krvi a robil si z toho srandu. A ja som na neho kričal.
Zrazu sa zatváril veľmi bolestivo.
"Mizuki....prosím.....pomôž mi." - povedal a jeho oči sa kŕčovito zatvorili a asi po dvoch sekundách sa znova uvoľnili. Ale zostali zatvorené.
Po chvíli som sa konečne prebral z tranzu, ktorého podstatou bolo čumieť na Saiovo nehybné telo.
Uvedomil som si, že z telefónu na mňa kričí nejaký hlas s otázkou: "Haló pane, môžem vám nejako pomôcť?"
¤¤¤¤¤¤¤¤¤
"Haló pane! Zobuďte sa." - snaží sa ma prebudiť nejaký ženský hlas.
"A-áno?"
"Už môžete ísť za ním." Práve som sa kompletne prebudil. Konečne po niekoľkých hodinách nekonečného čakania na niečo, čoho som sa ja sám bál.
"Aha, vďaka" - vykríkol som v behu.
Sai. Si v pohode, však? Prosím, nech si v pohode. Prosím...
Váhavo s trasúcimi sa rukami som otvoril dvere. Bol deň, ale v čakárni neboli okná, takže tam bola pomerne tma. Preto, keď som otvoril dvere od Saiovej izby oslepilo ma svetlo.
Zakryl som si oči rukou. Oči postupne začali zaostrovať.
Pípanie. Nič len pípanie. Nič iné sa v miestnosti neozýva.
Konečne som videl. Videl som Saia ležiaceho v obväzoch. Videl som všetky tie prístroje, ktoré kontrolovali jeho stav. Videl som kopu doktorov za jeho posteľou, Všetci pozerali na mňa. Pozerali a čakali na moju reakciu.
"S-Sai..." - zašepkal som váhavo.
Po tvári mi stekali slzy. Slzy smútku. Slzy viny.
Priskočil som k posteli a kľakol som si. Obidvoma svojimi rukami som chytil tú jeho. Sklonil som sa k nej, aby som ju pobozkal. Nenápadne. Aby to doktori nevideli. Neviem, čo by si pomysleli.
"Odpusť. Odpusť mi to. Je mi to tak ľúto. Je to moja vina..." - do môjho hlasu vstúpil plač. Slabý, vzlykavý.
"Pán Seytori" - zodvihol som hlavu. Stál predo mnou doktor. Mohol mať tak maximálne 30, ale vyzeral veľmi skúsene. "Musím sa s vami porozprávať." Prešiel som pomaly k nemu. Stihol som si všimnúť, že ostatní doktori práve opúšťajú miestnosť.
So slzami v očiach som mu pozeral do tváre. Chytil ma za rameno a potiahol ma ďalej od Saia. Stál som, otočený tvárou k doktorovi. Vlastne som pozeral na stenu za ním. Nedokázal som sa mu pozrieť do očí. Bola v nich až príliš silná ľútosť. Stál som tam pred ním a len som čakal, čo mi povie. Tak nejak som tušil, že to nebude nič dobré.
"Pán Noemi má početné zranenia po celom tele. Má mnohonásobné zlomeniny na ľavej ruke, mierny otras mozgu a poškodené orgány v brušnej dutine, zrejme spôsobené silnými ranami do brucha. Ale to našťastie nie je až tak vážne. Ale.... Horšie je to, že má zlomené tri rebrá, čo spôsobilo poškodenie pľúc. Viete.... nie sme si istý, či to prežije." - povedal a pomalým krokom sa vydal ku dverám. Chcel ma s ním nechať osamote.
Zastavil ho až silný kop do steny nasledovaný mojim výkrikom "NIE". Stena sa následne musela ubrániť aj nárazu mojich rúk. Zosunul som sa k zemi a hystericky som sa rozreval. Stále som len kričal "NIE, SAI NEMÔŽE ZOMRIEŤ. NESMIE".
Doktor sa posadil ku mne a snažil sa ma upokojiť. Objal som ho. Teraz som len potreboval niekomu sa vyplakať na ramene. Doktor to našťastie pochopil a s ľútosťou ma objal.
V tom vtrhli do miestnosti dvaja muži. Polícia.
"Pán Seytori?" Obaja sme sa na nich otočili. "Pôjdete s nami."
"S tým musím nesúhlasiť. Tento muž nie je v práve najlepšom stave. Mal by sa najprv ukľudniť. Príďte neskôr."
Policajti pozreli na mňa. Sedel som tam na zemi. Slzy mi stále tiekli po tvári. A moja ruka z toho nárazu celá očervenela. Uvedomil som si, že ma bolí.
"To bohužiaľ nie je možné. Pôjde s nami hneď teraz."
"Mojou prácou je starať sa o ľudí, vašou nájsť útočníka. Vyzerá snáď tento muž tak, že by to spravil on?!"
"To nie je podstatné a môže to predstierať."
Po desaťminútovej hádke doktor vs. policajti, počas ktorej som sa stihol už viac-menej upokojiť, doktor bohužiaľ podľahol presile 2:1. A ja som musel odísť s nimi. Musel som opustiť Saia, čo pre mňa nebolo ľahké, ale nemal som na výber.
¤¤¤¤¤¤¤¤¤
"Takže vy si fakt myslíte, že som to spravil ja?!!!" - kričal som na celú policajnú stanicu.
"Uvedomte si, že ste jediný, kto bol v uličke, keď prišla sanitka. Nemáte žiadneho svedka a navyše nikto nevidel nikoho vychádzať z uličky. Okrem vás."
"Ale..." - do hlasu sa mi znova pridal plačlivý tón - " ...ja som to nespravil. Neurobil by som to." Zvalil som sa na stôl a rukami som si chytil hlavu "Nikdy by som mu nedokázal ublížiť!"
Asi im ma začínalo byť trocha ľúto.
"Do skončenia vyšetrovania vás necháme na slobode. Keby sme niečo potrebovali, ozveme sa."
Pozrel som do tváre policajta. Tváril sa dosť neurčito. Pozrel som na druhého. Práve otváral dvere. Rukou mi naznačil, že môžem odísť. Vstal som a odkráčal som preč.
Vliekol som sa po stanici ako bez duše. Bezduchý výraz, pomalá chôdza....
Samozrejme moja cesta smerovala späť do nemocnice. Za Saiom. Ani sám neviem, prečo som za ním tak veľmi chcel ísť. Možno kvôli pocitu viny, že za to môžem ja. A možno... a možno je to pre niečo úplne iné. Neviem. A neviem, ako to mám zistiť. Možno keď ho uvidím, zistím to.
Niesol som sa ulicou ako prízrak. Zrazu bola tak prázdna. Aj keď v nej bolo veľa ľudí, teraz som sa cítil taký opustený. Akoby som zostal posledný na svete. Posledný v celom vesmíre. Len jediný človek tu pre mňa existoval. Už aby som bol pri ňom. Ale... čo potom? Čo bude potom? Až sa preberie... bude ma obviňovať? Bude ma chápať alebo ma bude nenávidieť? Mám za ním vôbec ísť?
Teraz už je neskoro na rozmýšľanie. Teraz už sa nemôžem vrátiť. Teraz, keď už som tu..
Stále som váhal. Zdravotná sestra ma už doprevádzala k jeho izbe a ja som si stále nebol istý, či za ním chcem ísť. Teda chcem. Ale bojím sa.
"Tak ja vás teda nechám osamote." - a odišla. Z jej slov mi prebehli zimomriavky po tele. Osamote?
Znova som stál pred jeho izbou. Ale oveľa neistejší, než predtým. Teraz, keď viem, ako na tom je... že zomiera...pomaly...pomaly zomiera a ja pre neho nemôžem nič spraviť. Jasné doktor vravel, že je tu stále šanca, že to prežije, ale nehovoria to vždy? Sai nesmie zomrieť.... To mu nedovolím.
Nabral som všetku odvahu a vstúpil som dovnútra. Opäť som počul to pípanie. To nepríjemné pípanie, ktoré som si na jednej strane prial, aby už prestalo a všetko bolo inak, a zároveň som sa modlil, aby neprestalo nikdy. Aby sa nikdy nespojilo v jeden súvislý tón. Nikdy...
Bol som pri ňom až do noci. Nič sa za ten čas nezmenilo. Stále neotváral oči. Stále som nevedel, koľko mám ešte čakať. Či by nebolo dobré zostať tu s ním aj v noci... Ale lekári mi to nedovolili. Nebol som priamy príbuzný. Chcel by som byť pri ňom, až sa preberie, aby som sa mu ospravedlnil dúfajúc, že mi odpustí. Ale on sa neprebúdza. Jediná známka jeho života je neprestávajúce pípanie.
Vždy, keď sa na neho pozriem, spomeniem si, ako som ho našiel v tej uličke. Ako bolestivo sa na mňa pozeral. Ako ma prosil o pomoc. Ako ťažko dýchal. A ako som na neho kričal...
Stále som sa na neho pozeral, pretože som stále počul tie zvuky. Ten chrapľavý dych, akoby sa dusil. Toho zvuku som sa nevedel zbaviť. Môj pohľad bol stále na jeho tvári. Vyzeral úplne inak, než normálne. Ale možno to spôsobovali len tie hadičky v jeho nose. Ale bol som rád. Mal som aspoň akú-takú istotu, že dýcha.
Nikdy som si nedokázal priznať, že by som sa mohol zamilovať aj do muža, aj keď som vždy tušil, že je to tak. Ale teraz je to iné. Sai pre mňa vždy znamenal niečo viac. Aj pred tým , ako odišiel do Kanady. A teraz som si to konečne priznal. Sai mi nikdy nehovoril o svojej orientácii. Možno keby mi to povedal, bolo by všetko inak. Ale chápem, že nemal chuť mi o tom hovoriť. Ja som to nedokázal priznať ani sám sebe. Ale ja som mal Ino. Kedysi... Teraz mám len Saia... On nesmie zomrieť.
"Už by ste mali odísť." - z myšlienok ma prerušil nejaký doktor. Nebol to ten, čo predtým.
"Dajte mi prosím ešte chvíľu."
Otočil som sa späť k Saiovi. Počul som buchnutie dverí. Je preč...
"Sai, ja už musím ísť." - vravel som to, akoby ma počul. Divil som sa sám sebe, že mám na to nervy. Len som pokrútil hlavou, aby som sa zbavil všetkých myšlienok. Posledný krát som sa pozrel na Saia, letmo som ho pobozkal a odišiel som.
To be continued...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lucy Lucy | Web | 26. března 2008 v 18:48 | Reagovat

JJ hlasnem XD

2 Lucy Lucy | Web | 26. března 2008 v 18:48 | Reagovat

Máš 9 hlas odo mňa XD

3 Nasi Nasi | E-mail | Web | 26. března 2008 v 18:55 | Reagovat

postupujes do 2.kola S.N.O.A.B. zhanaj si hlasy!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.